Moje detstvo

Volám sa Katarína Lukáňová, som biologička. No nebolo to vždy tak. Kedysi som bola Katarína Rajecová a nebývala som v Košiciach, ale na strednem Slovensku v obci Valaská. Bola a stále som mladším dieťaťom svojich rodičov. Mám o rok staršieho brata.

Život v dome

Od svojich 3 rokov som detstvo prežila v rodinnom dome spolu so sliepkami, kačkami, morkami, králikmi, prasiatkami, morčatami, kocúrom a psami. Všetok voľný čas som trávila (okrem tanečnej) som trávila s nimi. Kŕmila som zajace a krížila biele s čiernymi :), chodila na púpavu a žihľavu pre zvieratá, čistila chlievy. Chodila som behať so psami po kopcoch, cvičila ich, okrem bežných povelov vedeli doniesť noviny, aj čerstvé vajíčka z hniezda, otvoriť dvere. Naše psy si nás našli. Tara k nám prišla cez Vianoce. Bolo veľmi chladno a my sme ju nakŕmili a ona ostala u nás. Bola celá biela a veľmi milá a prítulná. V lete sa k nej pridal pes menom Endy, bol to poľovnícky pes. Hlásili v dedinskom rozhlase, že budú odchytávať túlavé psy, tak sme si ho zobrali. Niekto ho asi „vyhodil“ z auta, lebo stále čakal, že naskočí do auta. A tak sme si spokojne žili.

Internátny život

V 14 rokoch som nastúpila na Strednú zdravotnícku školu v Banskej Bystrici. Vybrala som si odbor Zdravotnícky laborant. Bolo to veľmi zaujímavé štúdium. Mali sme tam predmety ako biochémia, histológia, hematológia či mikrobiológia. Býbala som na školskom internáte. Domov som chodila hneď v piatok po škole, odchádzala som v nedeľu večerným vlakom. Vždy som sa veľmi tešila domov. Nie len na rodičov, no aj na svoje milované zvieratá. Keď som skončila strednú školu, nastúpila som na vysokú školu.

Tatry …a zasa Košice

Vybrala som si odbor Biológia. A tak som sa ocitla v Košiciach. Na internáte sme mali myš, potkana. Školu som ukončila, no už nie sama. Tri dni po štátniciach sa mi narodil prvý syn. Po roku druhý. Potom sme sa presťahovali do Tatier do domu. Cestou z Košíc som sa zastavila v útulku ÚVP Košice a zadala som požiadavku. Chcem psa. Chlapci mali vtedy rok a dva roky. Pozreli na mňa, či si robím srandu, no nerobila. Pribehla k nám fena väčšieho ovčiarskeho psa a bolo vybraté. Ona si nás vybrala a tak to má byť. Pes si má vybrať pána a nie pán psa. Tak som vyplatila starostlivosť a išlo sa na cestu. Ja za volantom, fena ako spolujazdec a chlapci v sedačkách. A tak začalo veľké priateľstvo ľudí a psa. Volala sa Niobe (podľa nejakej bohyne z gréckych bájí). Bola celá čierna a bola úžasná. Keď sme išli na prechádzku, kráčala bez vôdzky, keď som bežala, ona bežala, keď som zastala, ona zastala. Strážila deti, aby neušli. Bolo s ňou ozaj úžasne. Dožila sa 16 rokov. Presťahovali sme sa nazad do Košíc.To už s nami bola aj staršia dcéra.

Život s kocúrom

Spomínala som , že ako dieťa som mala kocúra. Najprv bol taký bežný slevenský pruhovaný Muro. Keď Muro uhynul, od susedov som doniesla malé sivé mača a to bol Katzo I. Ten narástol na veľkého kocúra a požil si s nami pekne cez 10 rokov. Spával so mnou v posteli, proste to bol mojkáčik. Keˇuhynul ten, mali sme Katza II. Ten bol čiernobiely. Bol to tiež mojkoš, no aj tulák. Raz prišiel s poranenou labkou a keď sme mu ju chceli ošetriť, ušiel a niekoľko dní sa neikázal. Potom sa vrátil, no bol už ken o 3 labkách. No nijak mu to nvadilo, aspoň navonok. Behal ako šarkan,a stále sa túlal a vracal na noc pospať si v posteli. Tohto trojnohého kocúra si pamätajú aj moji chlapci.

Etapa živora v Košiciach e bývanie v byte. Ako deti rástli, chceli rybičky, potkana (ten krátko žije) a nakoniec sme sa rozhodli pre mačku. Nemali sme predstavu, aká má byť, a tak sme pozreli inzerciu a bolo rozhodnuté. Išli sme si do Prešova po kocúra ryšavej farby. Pani som sa pýtala, či sa náhodou nevolá Ryško, podľa farby, pretože mám syna Riška. A ona : „Ni, volá as Miško.“ To nás pobavilo, lebo druhý syn sa volá Miško. Ako sme sa na mieste dozvedeli, mal problémy, pretože u prvej majiteľky vypadol z balkóna z vysokého poschodia a potom žil v pivnici s 2 vlčiakmi.

U nás sa rýchlo udomácnil. Mal pozornosť, pelech v rôznych podobách, škrabadlo, proste teplo domova. A ozaj, premenovali sme ho na Katzo III.